Som presvedčený, že na takto položenú otázku by väčšina opýtaných spontánne odpovedala: áno, je... No zdá sa mi, že keby prišlo na lámanie chleba, nejeden literát by si o tom pomyslel čosi iné. Sčasti nepochybne právom, lebo autenticita reálií ešte nespraví z akéhosi literárneho spracovania historického príbehu skutočné umelecké dielo. Nik by sa však azda neodvážil celkom seriózne tvrdiť, že je to jedno, že hodnota, celkové vyznenie diela nesúvisí s tým, či reálie v ňom sú či nie sú autentické.
Je to všetko relatívne. Iný stupeň autenticity reálií predpokladáme pri historickom románe z 15. storočia, iný pri príbehu, ktorý sa začína napríklad v medzivojnovom období a končí sa v nedávnych rokoch. Nemôžem si však pomôcť a tvrdím, že v obidvoch prípadoch majú čitatelia právo chcieť od autora a, prirodzene, aj redaktora knihy, aby pre autentickosť reálií urobili všetko.
V prvom prípade je to zdanlivo ťažšie - ak autor nie je historik, jeho cesta k poznaniu reálií daného obdobia je nepriama, vedie najmä cez príslušnú odbornú literatúru. Na druhej strane však máloktorý čitateľ postrehne, ak si takýto autor v záujme deja prifabuloval čosi, čo sa nemusí na zakladať na overenom faktickom poznatku o onom období. Keď sa preto v texte vyskytne anachronizmus, nemusí si ho čitateľ všimnúť a nemusí ho rušiť. Očividne to, pravda, neplatí o príbehoch z novších čias, ktorých „fakticita" je bežne prístupná, ich reálie sa často popularizujú v médiách a navyše nie malá časť obyvateľstva môže vtedajší svet vecí a vzťahov poznať aj z vlastnej skúsenosti či skúsenosti sprostredkovanej staršou generáciou. Neautentické reálie v takýchto textoch spravidla len tak ľahko nezapadnú, ba, naopak, môžu pôsobiť vyslovene rušivo.
V knižke, ktorou som začal, sa dá, žiaľ, neautentických reálií či omylov nájsť hneď niekoľko. Pôsobia ako rušivé? Na mňa áno a nazdávam sa, že aj na ďalších čitateľov z vekovej skupiny či profesijnej orientácie, do ktorej patrím. Takže s rizikom, že si čitateľ týchto riadkov poklopká po čele a použije úvahu o mojich starostiach a Rotschildových peniazoch, si dovolím pár spomenúť.
Vráťme sa do roku 1938. Rozhodne sa vtedy lieky nepredávali tak, ako dnes, v blistroch, plastových bublinkových baleniach. Škatuľky či tuby z voskovaného papiera, papierové skladačky, fľaštičky, to hej, ale blistre rozhodne nie! Takisto jedna z postáv asi nemohla v opisovanom čase postáť v kuchyni vo svetle otvorenej chladničky, ktorá „priadla ako mačka". Na takéto kuchynské chladničky sme si na Slovensku mali ešte pekných pár rokov počkať! Pred Vianocami roku 1944 nemohol syn otcovi v trafike kupovať bystrice. Nanajvýš tatry, zory, lipy, detvy... Lebo bystrice, zodpovedajúce na Slovensku českým partyzánkam, boli až povojnové fajčivo a názvom evokovali povstalecké renomé Banskej Bystrice. Ďalej treba povedať, že pri tradičnej procesii na Božie telo oltáriky nestávali pri „každom druhom dome", ale len pri štyroch - podľa svetových strán. Americké bombardovacie zväzy nevypúšťali chumáče „staniolových plieškov", ale celé mračná staniolových pásikov, a nie preto, aby „zmiatli zameriavacie prístroje flaku", ale aby rušili rádiolokátory, čo nie je to isté. Nuž a roku 1949 nemohla na prvomájovej oslavách znieť „česká a potom slovenská hymna", ale len československá, hoci naozaj išlo o dve „časti" nasledujúce po sebe. Obávam sa, že ten, kto by sa o nich vtedy vyjadril ako o osobitných hymnách, by rýchlo dostal po ušoch. A že by sa detské balóniky na prvého mája vtedy plnili héliom? Nuž, možno sa zle pamätám. Neznie však pravdepodobne, že by provinčný kapitán ŠTB roku 1950 mal titul RSDr., lebo v tom čase sa titul doktor sociálnych vied dal získať len rigoróznou skúškou na Vysokej škole politickej a sociálnej v Prahe, čo asi ťažko predpokladať pri onom eštébákovi. Až od roku 1966 sa tento titul ako doktor sociálno-politických vied aj na Vysokej škole politickej ÚV KSČ a neskôr aj na Vojenskej politickej akadémii Klementa Gottwalda. Práve vtedy nadobudla skratka RSDr. svoju smutno-smiešnu povesť... A že by v tom čase boli na križovatkách slovenských menších miest semafory? No... Hovoriť však o veľvyslanectve USA v Bratislave, na ktorého adresu by sa dali posielať protesty proti vojne vo Vietname, to je naozaj hrubá chyba.
Nemyslím si, že Krištúfkov román je pre tieto lapsusy menej hodnotný a menej zaujímavý. Zato si myslím, že pri románe s takým širokým historickým záberom by sa práca redaktora nemala obmedziť len na jazykovú úpravu textu.