reklama

Dom hluchého alebo Záleží na tom?

Do románu Petra Krištúfka Dom hluchého som sa síce začítaval neľahko, ale napokon si ma získal, takže som ho vzápätí prečítal takmer na dúšok. Párkrát mi však pritom prišla na um otázka: Mali by byť všetky historické reálie v prozaickom diele autentické, alebo to z hľadiska celkovej hodnoty diela nie je až také podstatné?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Som presvedčený, že na takto položenú otázku by väčšina opýtaných spontánne odpovedala: áno, je... No zdá sa mi, že keby prišlo na lámanie chleba, nejeden literát by si o tom pomyslel čosi iné. Sčasti nepochybne právom, lebo autenticita reálií ešte nespraví z akéhosi literárneho spracovania historického príbehu skutočné umelecké dielo. Nik by sa však azda neodvážil celkom seriózne tvrdiť, že je to jedno, že hodnota, celkové vyznenie diela nesúvisí s tým, či reálie v ňom sú či nie sú autentické.

Je to všetko relatívne. Iný stupeň autenticity reálií predpokladáme pri historickom románe z 15. storočia, iný pri príbehu, ktorý sa začína napríklad v medzivojnovom období a končí sa v nedávnych rokoch. Nemôžem si však pomôcť a tvrdím, že v obidvoch prípadoch majú čitatelia právo chcieť od autora a, prirodzene, aj redaktora knihy, aby pre autentickosť reálií urobili všetko.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V prvom prípade je to zdanlivo ťažšie - ak autor nie je historik, jeho cesta k poznaniu reálií daného obdobia je nepriama, vedie najmä cez príslušnú odbornú literatúru. Na druhej strane však máloktorý čitateľ postrehne, ak si takýto autor v záujme deja prifabuloval čosi, čo sa nemusí na zakladať na overenom faktickom poznatku o onom období. Keď sa preto v texte vyskytne anachronizmus, nemusí si ho čitateľ všimnúť a nemusí ho rušiť. Očividne to, pravda, neplatí o príbehoch z novších čias, ktorých „fakticita" je bežne prístupná, ich reálie sa často popularizujú v médiách a navyše nie malá časť obyvateľstva môže vtedajší svet vecí a vzťahov poznať aj z vlastnej skúsenosti či skúsenosti sprostredkovanej staršou generáciou. Neautentické reálie v takýchto textoch spravidla len tak ľahko nezapadnú, ba, naopak, môžu pôsobiť vyslovene rušivo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V knižke, ktorou som začal, sa dá, žiaľ, neautentických reálií či omylov nájsť hneď niekoľko. Pôsobia ako rušivé? Na mňa áno a nazdávam sa, že aj na ďalších čitateľov z vekovej skupiny či profesijnej orientácie, do ktorej patrím. Takže s rizikom, že si čitateľ týchto riadkov poklopká po čele a použije úvahu o mojich starostiach a Rotschildových peniazoch, si dovolím pár spomenúť.

Vráťme sa do roku 1938. Rozhodne sa vtedy lieky nepredávali tak, ako dnes, v blistroch, plastových bublinkových baleniach. Škatuľky či tuby z voskovaného papiera, papierové skladačky, fľaštičky, to hej, ale blistre rozhodne nie! Takisto jedna z postáv asi nemohla v opisovanom čase postáť v kuchyni vo svetle otvorenej chladničky, ktorá „priadla ako mačka". Na takéto kuchynské chladničky sme si na Slovensku mali ešte pekných pár rokov počkať! Pred Vianocami roku 1944 nemohol syn otcovi v trafike kupovať bystrice. Nanajvýš tatry, zory, lipy, detvy... Lebo bystrice, zodpovedajúce na Slovensku českým partyzánkam, boli až povojnové fajčivo a názvom evokovali povstalecké renomé Banskej Bystrice. Ďalej treba povedať, že pri tradičnej procesii na Božie telo oltáriky nestávali pri „každom druhom dome", ale len pri štyroch - podľa svetových strán. Americké bombardovacie zväzy nevypúšťali chumáče „staniolových plieškov", ale celé mračná staniolových pásikov, a nie preto, aby „zmiatli zameriavacie prístroje flaku", ale aby rušili rádiolokátory, čo nie je to isté. Nuž a roku 1949 nemohla na prvomájovej oslavách znieť „česká a potom slovenská hymna", ale len československá, hoci naozaj išlo o dve „časti" nasledujúce po sebe. Obávam sa, že ten, kto by sa o nich vtedy vyjadril ako o osobitných hymnách, by rýchlo dostal po ušoch. A že by sa detské balóniky na prvého mája vtedy plnili héliom? Nuž, možno sa zle pamätám. Neznie však pravdepodobne, že by provinčný kapitán ŠTB roku 1950 mal titul RSDr., lebo v tom čase sa titul doktor sociálnych vied dal získať len rigoróznou skúškou na Vysokej škole politickej a sociálnej v Prahe, čo asi ťažko predpokladať pri onom eštébákovi. Až od roku 1966 sa tento titul ako doktor sociálno-politických vied aj na Vysokej škole politickej ÚV KSČ a neskôr aj na Vojenskej politickej akadémii Klementa Gottwalda. Práve vtedy nadobudla skratka RSDr. svoju smutno-smiešnu povesť... A že by v tom čase boli na križovatkách slovenských menších miest semafory? No... Hovoriť však o veľvyslanectve USA v Bratislave, na ktorého adresu by sa dali posielať protesty proti vojne vo Vietname, to je naozaj hrubá chyba.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nemyslím si, že Krištúfkov román je pre tieto lapsusy menej hodnotný a menej zaujímavý. Zato si myslím, že pri románe s takým širokým historickým záberom by sa práca redaktora nemala obmedziť len na jazykovú úpravu textu.

Ján Roháč st

Ján Roháč st

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vydavateľský pracovník, už vyslúžilý... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu